Ruiny hradu Rákoš

„Prosím opravu: Hrad Rákoš, vybudovaný v poslednej tretine 13. storočia, patrí k najstarším hradom na území niekdajšej Gemerskej župy. Jeho výstavbu realizoval Detrik z rodu Ákošovcov, najstarší predok dvoch významných gemerských rodov, pánov zo Štítnika a pánov z Plešivca (Bubekovci). Detrik získal územie pri hornom toku Východného Turca spolu s bratom Filipom od uhorského kráľa Bela IV. v roku 1243 za zásluhy v boji proti Tatárom. Získali tiež pôvodné Plešivecké panstvo na severe siahajúce až po prameň Slanej, čím sa v tom čase stali súkromnými vlastníkmi najrozsiahlejšieho územia v rámci Gemerskej župy. V dôsledku ničivého tatárskeho vpádu do Uhorského kráľovstva (1241 – 1242) uskutočnil kráľ Belo IV. viaceré reformy. Pustil sa do renovácie rozvráteného hospodárstva a významnejším lokalitám udelil mestské výsady. Podporil aj obranyschopnosť krajiny, tým, že prestal brániť vyššej šľachte, aby si na svojich majetkoch budovala kamenné hrady. V intenciách politiky po tatárskom vpáde postupoval aj Detrik. V roku 1273 povolal do Kamenian cudzích osadníkov (hostí) a za úspešne vykonané dosídlenie im sľúbil viaceré výsady. Pustil sa tiež aj do dosídlenia okolitého územia, kde už na viacerých miestach existovali prechodné sídliskové jednotky, naviazané na ložiská nerastných rúd. Jedna z týchto sezónnych banských osád ležala aj na miestne dnešného Rákoša. Práve tu čoskoro vznikla nová dedina, pomenovaná podľa svojho zakladateľa Tarfalva (Detrik mal prezývku Lysý, v maď. tar). Aby Detrik upevnil dôležitosť a vyspelosť tejto časti svojho rozsiahleho panstva, pustil sa aj do výstavby hradu nad dnešným Rákošom. V písomných prameňoch sa objavuje prvýkrát v roku 1318 ako Kamenný hrad (castrum Kuy). Patril ku Kameňanom a jeho zemepánmi sa v danom roku stali Detrikovi vnuci, Dominik a Mikuláš. V roku 1320 došlo opäť k rozdeleniu rozsiahlych Detrikových majetkov medzi jeho vnukmi. Tentokrát sa držiteľmi Kamenian a ich hradu stali Ján a Peter zo Štítnika. Od roku 1346 vystupuje ako vlastník hradu už len Ján. Pri pobytoch v tejto časti panstva využíval Ján skôr svoj dom v Kameňanoch ako hrad, ktorý bol finančne náročnejší na udržiavanie. Svedčí o tom aj zmienka z roku 1367, keď sa po nebohom Jánovi a jeho bratovi Petrovi snažili túto oblasť získať ich príbuzní Bubekovci. Keďže sa v listine spomína len miesto hradu, je pravdepodobné, že hrad bol dlhodobo nevyužívaný. K obnove hradu došlo po tom, čo sa v poslednej tretine 14. storočia jeho držiteľmi stali Bubekovci, v tom čase významní hodnostári na kráľovskom dvore. Vďaka tomu mohli zveľaďovať aj svoje rodové panstvo v Gemeri, vrátane prestavieb a gotickej výmaľby kostolov a tiež obnovy hradu Rákoš, ktorý sa za Bubekovcov stal centrom tejto časti ich panstva. Hoci sa nezachoval zoznam jeho príslušenstiev, predpokladá sa, že k nemu patrili dediny Kameňany, Rákoš, Nandraž, Sirk a dnes už zaniknuté dediny Vörösvágás (v chotári Sirku), Tvrdošovo (v chotári Kamenian), Csirkevágása (v chotári Sirku). Zmienka o Tomášovi zo Skerešova ako o kastelánovi hradu Rákoš z roku 1461 svedčí o aktívnom využívaní hradu. V uvedenom roku sa na príkaz pánov z Plešivca podieľal na únose a väznení poddaných pánov z Markušoviec. V roku 1470 a 1472 zas boli na hrade väznení poddaní pánov zo Štítnika. V roku 1470 dal Štefan Bubek hrad Rákoš a iné svoje majetky v Gemeri do zálohu rodu Zápoľskovcov, v tom čase jednému z najvýznamnejších rodov Uhorského kráľovstva. Aj posledná stredoveká zmienka o hrade z roku 1523 je spojená s týmto rodom. Ako kastelán hradu sa tu spomína Ján z Tornale, služobník Jána Zápoľského, ktorý bol v roku 1527 zvolený časťou uhorskej šľachty za uhorského panovníka. Iná časť šľachty podporila Ferdinanda Habsburského, ktorý Zápoľskému hrad odobral. V druhej tretine 16. storočia sa jeho držiteľmi opäť stávajú Bubekovci, ktorí striedavo stáli na strane kráľa Ferdinanda a Jána Zápoľského. V roku 1549 bolo z hradu odvezených niekoľko diel na pomoc pri dobýjaní Muránskeho hradu z rúk lúpežného rytiera Mateja Bašu. Po udalostiach spojených so zabitím Františka Bubeka (1558) a vynútenom odchode jeho syna Juraja do Sedmohradska (1567) sa hrad Rákoš spomína ako opustený, pričom k jeho obnove už nikdy viac nedošlo. autor: Mgr. Monika Tihányiová PhD.“